Život v samote

13. septembra 2015 22:46, Prečítané 7 369x, hhii, Život s depresiou

Som strašný, škaredý a tučný chudák. Moja existencia na tomto svete je zbytočná. Neviem dokedy sa mi podarí prežívať toto trápne bytie. Chcem odísť z tohto sveta, ale prirodzene, bez toho aby bol ukončený násilne, bez toho aby bol zabitý, pretože to by znamenalo len ďalší trest a utrpenie, ktoré by bolo ešte väčšie, by trvalo naveky a donekonečna, ako hriech za vzatie si života. Bože, odpusti mi toto rúhanie sa, ale prežívam veľkú duševnú bolesť, život si mi dal Ty a zároveň Ty si jediný, ktorý mi ho môže vziať. Prečo ale vezmeš životy tým, ktorí to nechcú a trpia ešte viac, no život vnímajú ako dar a chcú v ňom zotrvať? Viem,Ty životy neberieš, Ty len ľuďom pomáhaš pretrpieť bolesti.

Prečo si mi dal život v ktorom trpím? v ktorom nie je miesto pre človeka, ktorý by ma miloval? Prečo mi nepomôžeš a … viem – ako si ja naložím so svojim životom, taký aj bude a ako sa budem ja snažiť, tak aj budem žiť. Všetko viem, viem racionálne myslieť aj logicky konať, ale nedarí sa mi. Ak ja nedokážem v prostredí a živote kde žijem nájsť lásku? Som chudák, viem že sú to len výhovorky, ale snažím sa – snažím sa myslieť pozitívne a neriešiť veci, ktoré nedokážem zmeniť a ovplyvniť, snažím sa zmeniť svoje telo a myseľ, ale načo, keď vidím že to nepomáha a nikam to nevedie. Aj teraz prišli myšlienky, že vyzerám lepšie, no nie je tomu tak a naďalej ostávam osamoteným tvorom, vo svete plnom lásky a partnerstiev, ktoré vidím na každom kroku, ktorý prejdem po vonku. Zamilované páry, bozky, láska, partnerstvá, manželstvá, rodiny, deti… Všetci chcú len krásneho, mladého, štíhleho a pozitívneho človeka po svojom boku. Môj život sa končí, nik ma nebude milovať, napriek tomu že stále verím že budem zažívať aj lásku a zamilovanie, že nájdem človeka, ktorý ma bude chcieť aj do paartnerstva – no viem že to tak nebude. Priťahujem to, čo podvedome nechcem – indivíduá, čo po tomto netúžia, poprípade už majú za sebou to čo ja nie a už to nepotrebujú, poprípade sú nevysporiadaní citovo a chcú len ….. Všetci mi to pripomínajú svojim konštatovaním: „Och, ty si ešte sama? Nevydatá? Nemáš deti? Bývaš sama? Nie je ti smutno samej?…“ Áno, bohužiaľ taký je môj život – prázdny, nemilovaný … Aj sa snažím myslieť pozitívne a veriť v lepšie zajtrajšky, ale načo? Načo keď viem, že nebudú. Mám vo hviezdach napísané, že budem navždy sama, a to je moja najhoršia nočná mora. Všetci sa ženia, vydávajú, plodia, milujú a ja len podvedome závidím, čo mi k môjmu postoju a životu nepridá nič dobré a pozitívne. Som zatrpknutý chudák, čo čaká na zázrak a na to, že raz stretne náhodne lásku ako v rozprávke či romantickom filme. Zároveň vediem hnusný život plný závisti a občasnej radosti, keď niekomu niečo nevychádza tak ako by malo, pretože mne sa to tak deje, smiala som sa z úbohých životov niektorých ľudí, žijúcich osamelé životy, z ktorých sa časom stávali čudáci a ja sama k tomu spejem – život osamote medzi štyrmi stenami, bez záujmov, v depresii, bez radostí a pod. nie je život, len prežívanie. Nestretávam sa s nikým a ak aj náhodou áno, je to len rande naslepo, ktoré končí tým, že bohužiaľ som milá, ale tak nič viac, poprípade môžeš byť dobrá len ako „jednorázovka“ na pobavenie. Ja tajne verím, že z toho niečo pekné vznikne a budem im stáť aj za viac, že ma začnú časom ľúbiť, ale nie je to tak. Čas bohužiaľ nikdy nič také nepriniesol, leda tak ďalšiu kvapku oleja do môjho spáleného vnútra!

Je mi trápne a smiešne, keď mi blízki ľudia, alebo rodičia povedia aká som pekná…načo je to dobré? Aby ma ešte viac trápili? Viem že to tak nie je, akurát ma to bolí, pretože môj prázdny život tomu nenasvedčuje, a ak by to tak bolo, nebola by som opustená a nemala by som depresie. Nik sa na mňa nepozrie, nik sa na mňa neusmeje, nik mi nepovedal že som pekná, že som zaujímavá a že im stojím za čas, ktorý so mnou trávia, že ma chcú vidieť, že sa na mňa tešia, že odložia niektoré veci len preto, aby boli so mnou, aby sa ma dotkli, zabavili? Som smiešna, načo sa mám maľovať, pekne obliekať? Nemá to zmysel, na kráse mi to nepridá a vyzerám smiešne, keď si myslím že pôjdem ako pávica a niekto si ma všimne, nebodaj a za mnou otočí! Nikdy sa za mnou nikto neotočil, nikto nehvizdol, neoslovil, nepozval na rande! Neviem aké to je cítiť sa krásne a výnimočne. Internet? Keď som tam nechala svoje fotky, dostala som akurát tak odpoveď, že či sa mi vôbec niekto aj ozýva…a haha „smajlík“.

Prečo keď túžim po láske, spriaznenej duši a vzťahu to nemôžem mať? Nie som ani zlý, ani zákerný človek, keď milujem tak naplno, nezrádzam ľudí, nepodvádzam, chcem im len to najlepšie, dávam do toho všetko…možno to je chyba, možno je to naozaj tak, že tí dobrí majú tých zlých a naopak. Iste nie som sama na tomto svete, kto prežíva niečo podobné, no mňa to postupne ženie do záhuby a psychickej smrti. Veľmi to riešim a prežívam, tak to veľmi chcem, až to napokon od seba odháňam.

Prosím Boha, prosím Pannu Máriu, prosím všetkých svätých, aby naplnili môj prázdny život darom pokoja, pozitívneho myslenia, entuziazmu a elánu prežívať zajtrajšky, darom lásky a partnerstva, šťastia a manželstva, deťmi a radosťou zo života. Som samoľúba a pritom sa nenávidím, som naivná a pritom neverím, som hlúpa a pritom všetko racionalizujem, som taká aká by som nemala byť a tak odháňam všetko šťastie a všetkých! Som bez priateľov, a aj tých ktorých mám, maj svoje zázemie a vzťahy a preto na zatrpknutú a osamelú depresívnu chudinu nemajú ani čas, ani náladu. Ako to prekonať? Veď zo mňa priam kričí túžba po vzťahu a láske a na druhej strane to odháňam, pretože už neverím a hanbím sa za to, že to nemám…je to ako handicap. Chcem žiť aktívne a mať veľa povinností, aby som myseľ zabavila, no nemám nič také a aj keď som sa pokúšala, nedokázala som to a moje myšlienky opäť skĺzli do tých negatív, ktoré ma len brzdia v živote. A keď mám tie aktivity zase len robiť sama, mám mať z toho radosť? Len ma to utvrdzuje v tom, že nemám nikoho s kým by som tie aktivity zdieľala. Robím to len mechanicky, bez štipky entuziazmu a odhodlania. Kurzy? Nuda, len peniaze a zase pocit úbohosti. Pohyb alebo fitko? Je to len chvíľkové rozptýlenie a aj to sa medzi tými vymakancami cítim trápne – hora masla čo sa snaží akože cvičiť a spevňovať tuky! Je to úsmevné, keď sa taká „Zitka obezitka“ potí vo fitku a myslí si že jej to ide. A ísť niekam vonku? Áno to ma stále láka, keď vidím svietiť slnko, ťahá ma to tam, no opäť sama! priam sa neviem dočkať, ako idem po výletoch sama! Ako dlho toto bude trvať a dokedy takto budem žiť? Asi naveky, navždy si budem vylievať svoju depresívnu dušu na papier, ktorý potom v nadšení spálim a opäť sa vrátim do samoty môjho teritória, ľahnem si do postele a ľutujúc sa budem na nete hľadať aspoň kamarátov, ktorí by ma vypočuli, ktorým by som stála za čas, ktorý by so mnou trávili aspoň virtuálne, alebo partnera v domnení, že sa môžno do mňa zamilujú a budeme žiť šťastne, až do smrti. Ale ja túžim po tom aby smrť prišla čím skôr …

(Pri čítaní tohto si treba uvedomiť, že všetko čo o píšem o náhľade na seba je vnímané MNOU)