život s depresiou

Kto neprežil, nepochopí …

Narodila som sa ako zdravý človek, v úplnej rodine, bez problémov, starostí, úmrtí, či bolestí. Okrem iných vlastností mi boli do vienka darované aj niektoré povahové črty, ktoré by som nenazvala zrovna najpozitívnejšími. Postupne sa rozvíjali a upevňovali mojimi životnými skúsenosťami a moje pubertálne obdobie bola poznačené ranami , ktoré zrejme spustili sled úzkostných „manierov“. Začali narastať až napokon vyvrcholili do depresie v dospelom veku.  Príčinu by som zrejme vedela nájsť … Vtedy som tomu prepadla natoľko, že to ako som vyzerala, ako som sa k sebe správala, dlhotrvajúca úzkosť, užívanie hypnotík či uzatváranie sa pred svetom, donútili mojich blízkych k tomu, aby ma plačúcu zobrali k psychiatrovi. Prešla som niekoľkými, pretože ich prístup a laxný záujem o mňa spôsobili len prehlbovanie tohto stavu. Potrebovala som zainteresovanosť, dotyk, naozaj spriaznenú dušu a nie len kopu liekov, ktoré zo mňa urobili chodiace „zombie“. Obrátila som sa aj na rodinu a najbližšieho priateľa, no nedokázala som sa priznať a otvoriť sa – na to som bola príliš hrdá a cítila som sa trápne, keď by mali o mne vedieť toľko osobných vecí. Začala som chodiť na sedenia so psychológom, no hodinové stretnutie cca dva až trikrát  mesačne nepokrývalo to, čo by som naozaj v potrebovala. Časom sa moja depresia upravila, ale trvalo to naozaj veľmi dlho, pričom som nikdy nebola úplne v poriadku. Som spoločenský človek, nie samotár, i keď som si na samotu zvykla, ale v spoločnosti sa cítim nesvoja, pretože svojim pokrúteným pohľadom vidím, ako si ma ľudia premeriavajú, posudzujú, hodnotia, cítim sa hlúpo keď niečo vyslovím, cítim sa trápne keď sa snažím byť „cool“. Pripadám si hlúpo a bojím sa správať „normálne“, pretože si myslím, že to neviem a pôsobím strnulo. Možno to tak nie je, no ja to tak vnímam a neviem sa toho pocitu zbaviť. Hanbím sa napr. prejsť okolo cudzích ľudí na ulici, pretože si myslím, ako sa im nepáčim, ako zle ma hodnotia, aká som smiešna a nepekná. Ako ma pohľadom síce premerajú, ale nemyslia si nič pekné – to je o tých vtieravých myšlienkach, ktoré sa mi vtláčajú do hlavy a neviem ich eliminovať, sú negatívne, nie sú pekné a spôsobujú tak môj pokrútený pohľad na seba, čo vyvoláva nenávisť k sebe samému.

http://sensum.deviantart.com/art/Depression-256939805

Nemám žiadne vážne problémy, žijem akože usporiadaný život, relatívne mi nič nechýba, mám aj materiálne statky, prácu aj rodinu.  Napriek tomu všetkému svoj život nenávidím a nechcem byť už jeho súčasťou – nikomu sa neviem otvoriť, ale všetci vidia že nie som v poriadku. Práca ma už nebaví a pri predstave, že to budem robiť po zvyšok života, je mi zle. Chcem veľmi podstúpiť zmenu života, zažiť trochu dobrodružstva, spoznať nových ľudí a nové možnosti a miesta, no neviem to zrealizovať, mám strach z neúspechu a ja potrebujem istoty. Peniaze! Nesporný nepomer mzdy a náročnosti práce – to je len ďalšia položka v zozname príčin depresie.  Tešiť sa z partnerstva, lásky a detí? Nič! Ďalšia položka … Zdravý človek by mi povedal nech na to kašlem, veď život je ťažký a sú aj dobré aj zlé dni, všetko sa na dobré obráti, raz vylezie slnko, niekedy je aj zamračené, treba sa do toho pustiť, neriešiť veci, ktoré nevieš zmeniť, myslieť pozitívne a bla, bla, bla. Chorý človek s depresiou to všetko vie, ale nedokáže to zrealizovať, jeho myseľ je obkolesená múrmi, ktoré neprepustia nič podobné, chorý človek nepociťuje elán, ani nadšenie z budúcnosti, má v hlave samé negatívne myšlienky, neustále mu tam víria, narážajú do seba, vybuchujú a sú tam každý deň, každú minútu a sekundu … Je jednoduché povedať takej osobe tieto pekné vety, ale depresia im nerozumie a vyloží si ich aj tak po svojom

Ten kto trpí úzkostnou poruchou a depresiou, veľmi dobre pozná stav absolútnej beznádeje a duševného utrpenia, kedy nedokážete v ničom nájsť radosť a pozitivitu. Keď sa ráno budíte do nového dňa a v momente keď otvoríte oči, ich chcete opäť zavrieť, nepozerať, nerozmýšľať a vrátiť sa do ríše snov, ktorá vám zabezpečí imaginárny život niekde ďaleko. Obdivujem ľudí, ktorí sa ráno zobudia a sú šťastní, ktorí majú silu zmeniť sa a odvrátiť nepríjemnosti, obdivujem tých, ktorí vedia ako žiť, ako sa smiať a tešiť sa z maličkostí. Túžim sa to naučiť a preklínam deň kedy som s týmto prišla na tento svet. Snažila som sa riadiť radami, ktoré ponúkajú psychológovia a ľudia, ktorí tým prešli…a tu sú výsledky: 0 bodov.

Každý deň sa v zrkadle na seba usmej…

Samozrejme hneď prvé ráno som sa o to pokúsila. Pekne pred zrkadlom, ešte neupravená a čerstvo zobudená som pozerala na svoj odraz a hneď mi nebolo najlepšie, ale dobre skúsim to ignorovať a povedať si pár teplých slov: „Si krásna, úspešná a silná osobnosť. Dnešný deň bude prebiehať v pokoji, nič ťa nerozhádže, zvládneš všetky nepríjemnosti a vyťažíš z tohto dňa všetko, akoby to bol tvoj posledný deň života…“. Tak to mám za sebou, ešte pár silených úsmevov a idem na to! No a tak ako som začala, som aj skončila – hlavu mám plnú negatív, snažím sa ich ignorovať, no pretláčajú sa na povrch a do nového dňa vchádzam rovnako, ako keby som sa pri tom zrkadle ani len nezastavila.

Religiozita

Som veriaci človek, ale triezvo a ako je to u každého, aj neveriaceho človeka, v momente keď začnete mať vážne problémy a už vám nič nepomôže, začnete sa utiekať k Bohu, alebo nejakému náboženstvu, pretože je to jediná vec, o ktorej naozaj nikto nevie, či je skutočná, ale ten pocit, že možno niečo podobné, duchovné existuje, je vôdzkou aspoň k duševnej uspokojenosti. Aj ja občas prosím Boha aby ma zbavil tohto stavu, aby mi pomohol prekonať to, zmeniť sa a aby stál pri mne, keď budem zmenu podstupovať. No ide len o chvíľkový nával entuziazmu z duchovnej podpory, ktorá po chvíli vyprchá, akonáhle sa vrátim do bežného života.

Pohyb a aktivity

Pri športe naozaj zabúdam na mnoho vecí, resp. pri sústredení sa na inú činnosť. Vyplavia sa vám endorfíny a cítite sa spokojný so sebou, aspoň v tom zmysle, že niečo pre seba robíte…Fajn, trvá to ale naozaj len dovtedy, keď prestanem športovať a robiť iné aktivity. Snažila som sa navštevovať aj nejaké kurzy – výsledok je podobný, krátkodobé zabudnutie a návrat do „kúzelného“ prázdneho života.

Psychológ

Ako som už písala, snažia sa počúvať čo hovoríte, ale naozaj aj načúvajú? Cítim chlad, som cudzí človek, akých tam majú stovky. Som len ďalšia v poradí s malichernými problémami a vidím ako na mňa pozerajú (ďalšia s „depkou“, ktorá na to nemá dôvod a rieši hlúposti…niektorí sú na tom horšie, majú väčšie starosti a zvládajú to…). Treba si uvedomiť, že ak má niekto problém, javí sa mu pre neho najväčší a najdôležitejší, preto nepotrebujem porovnávania s „niekým druhým“. Absolútne tu chýba zainteresovanosť a z tých hodinových sedení raz za dva týždne som sa nič nenaučila – no naučila som sa cítiť trápne keď o sebe hovorím, a aj to sa nedokážem úplne otvoriť…

Sebapoškodzovanie

Je to zvláštna kapitola, ktorá je drastická, no musím povedať že mi rovnako ako napr. šport, pomohla dočasne vypustiť nahromadenú duševnú bolesť… Nechcem o nej písať, nie je to pekná téma, ale záver je jednoduchý  – zbytočné ničenie vlastného tela, ktoré na vás ostane ako pripomienka vášho zúfalstva.

Motivácia

Prečítala som si zopár motivačných článkov a kníh – niektoré boli naozaj povzbudzujúce a keď som sa snažila riadiť ich radami, na určité obdobie aj pomohli. Ale to som čítala a aplikovala v čase, keď som bola relatívne v poriadku. V období depresie by mi nepomohli, len by som na nich hľadela, ako na ďalších „premúdrelcov“, ktorí sú myslením úplne niekde inde ako ja.

Relaxácia, dychové cvičenia

Je to úsmevné a zároveň také tragické ako v prípade „zrkadla“ J Snaha bola, ale jednak som to asi nevedela a jednak som pri pokuse predýchavania a sústredenia sa na nádych a výdych, ktorý mi prúdi telom a teplý vzduch sa rozlieva po mojom vnútri, skončila. Pri sústredení som mala prázdnu myseľ, no v momente sa do nej začali vtierať negatívne myšlienky. Idem ich ignorovať, myslím na ten vzduch, nádych a výdych – nie nejde to, neviem sa sústrediť a moje telo a myseľ ešte nie je v stave harmónie. Nemyslite si, že som pri prvom pokuse prestala – skúšala som to opakovane, myslela som si že sa to raz naučím a dokážem byť ako láma, či budhostický mních J Bohužiaľ, stále som mala v hlave všetko možné, len nie pokoj a rovnováhu…

Hypnóza

Psychológ ju na mne aplikoval. Je to stav medzi snením, spánkom a bdením – taká alfa hladina. Vtedy by som mala byť v pokoji a nemyslieť – ja som v pokoji nebola a myslela som viac než dosť. Výsledkom bola akurát tak maximálna únava, keď som išla zo sedenia domov, že som skoro na nohách zaspala J Neviem, možno nebola dobre vykonaná, možno som ja nebola v hladine bez sústredenia, ale dobre vyskúšala som a viem len, že mi to neprinieslo žiadnu zmenu.

Zmena

Je ťažké niečo meniť vo svojom živote, obzvlášť ak máte už dlhodobo zabehnutý vzorec správania a žitia. Ak máte prácu, ktorá vám prináša peniaze potrebné na základnú existenciu, ak máte pôžičky, ak niekde bývate a musíte sa o to starať aby ste neskončili na ulici. Depresia nie je ochorenie vhodné na zmeny, pretože tie dokážu ešte viac prehĺbiť úzkosť. Túžim mať v sebe odhodlanie a nebojácnosť z nových vecí, prajem si, aby som sa vedela len tak zodvihnúť a odísť na nové miesto, kde sú nový ľudia, nové starosti, nové podnety. Chcela by som nevedieť, neriešiť, len prosto žiť, skúšať a prežívať pády aj vzostupy. Som citovo labilná a rozhádže ma každá maličkosť, pokiaľ som v depresii, keď sa dostanem do štádia šťastia a pozitivity, dokážem všetko. Nedokážem však tento stav vzplanutia udržať a eliminovať depresiu, ktorá sa mi vráti vždy ako bumerang. Najhoršie je, že depresívne obdobie trvá vždy dlho, aj niekoľko týždňov a to pozitívne je veľmi krátke – až také, že občas sa dokážem tešiť a radovať len pár dní.

http://www.fanpop.com/clubs/fine-art/images/26095177/title/teenager-depression-photo

Nechápem prečo sa mi depresia vrátila, nič negatívne som nezažila, môžem povedať že žijem normálne, nie som bezdomovec, nie som bez rodiny a priateľov, nie som na mizine, nemám vážne zdravotné problémy, myslím že nie som škaredá, nemám ani žiadnu telesnú vadu… Napriek tomu toto nedokážem prijať ako pozitívum, ako radosť a potešenie, veľmi to chcem, no moja hlava to neprijíma…