život s depresiou

Je ráno, nový deň, svieti slnko, všetko žiari, všetko je žlté, zelené, plné svetla a v každom človeku sa rozlieha príjemný pocit niečoho nového, čo prinesie nadchádzajúci deň. Každý vstane z postele, ponaťahuje stuhnuté svaly po výdatnom spánku, pretrie si oči a nazrie von oknom, ktoré otvorí, aby do obydlia vpustil čerstvý vánok, ktorý prenikne do tela, mysle a duše. Pozitívne naladený vkročí do krásneho dňa a plný entuziazmu sa vrhne do vecí, ktoré si naplánoval….

Autor: Roman Drahoš. Dostupné na: http://www.photoextract.com/cs/foto/244359.html

Je ráno, nový deň, slnko svieti, všetko je žlté, zelené, plné svetla a vo mne sa rozlieha prázdnota a skľúčenosť z toho, čo prinesie nadchádzajúci deň. Najradšej by som opäť zatvorila oči a nepozerala sa na tento svet, najradšej by som opäť unikla do spánku a do snov. Viem že to nemám urobiť, preto vstanem a otvorím okno do sveta, ktorý dnu priveje vánok pesimizmu. Nedokážem sa usmiať, aj keď to knihy takto píšu – mám sa vraj pozrieť do zrkadla, zhlboka sa nadýchnuť  a s úsmevom si povedať aká som krásna, pozitívna a zvládnem všetko do čoho sa pustím. Verte mi, skúšala som to, ale môj odraz v zrkadle nekorešpondoval s vyslovenými pozitívnymi „drístami“. Napokon som sa už na seba  tom zrkadle nepozerala. Napriek slnku, ktoré sa rozlieha po celom priestore, vidím len šero, moje vnútro ho doslova pohltilo a slnko stratilo svoju farbu. Neviem čo idem robiť, nemám kam ísť, napriek tomu že by som chcela vybehnúť vonku a byť aktívnym človekom, ktorý má veľa povinností a aktivít, pri ktorých zabudne na bežné starosti a zamestná svoju myseľ. Ale nemám také šťastie, nemám pri sebe nikoho s kým by som to mohla zdielať, nemám žiadne povinnosti ani aktivity, ktorými by som sa zabavila a bezducho sa sama prechádzať po vonku je pre mňa len ďalším klincom do mojej rakvy, ktorú si postupne každým dňom pomaly skladám a samotou s mojimi myšlienkami si pekne hĺbim jamu, do ktorej si tú rakvu potom vložím. Myšlienky na budúcnosť ma natoľko zožierajú, že pri pomyslení na ne jatrím svoju už aj tak veľkú čiernu dieru v mojom vnútri. Čo bude? Kde skončím? Ako budem vyzerať keď to takto pôjde ďalej? Ostanem navždy sama, napriek tomu že sú pri mne nejakí ľudia, navždy budem žiť medzi štyrmi stenami a každé ráno bude pre mna utrpením? Každý deň budem prehodnocovať svoj prázdny život? Kam ma to napokon zavedie? Snažím sa listovať v článkoch, snažím sa hľadať ľudí, ktorí o tom rozprávajú, chcem sa dostať z tohto kruhu, ktorý ma zabíja a pokúšam sa nájsť metódy, ktoré by ma akoby lúsknutím prsta zbavili tejto duševnej bolesti a naučili ma tešiť sa z každého dňa, ako to vedia všetci „tí ostatní“.

http://www.agemattersclinic.com/web/graphic/Depression-Ball-Chain.jpg

Tak je tomu aj dnes, naraňajkujem sa a hľadám pomoc na internete…bohužiaľ som tam kde som bola – nikde, pretože každý je individualita, každý má svoj príbeh a bohužiaľ ani jeden sa nezhoduje s tým mojim. Hľadám spôsoby ako sa naučiť mať sa rád, ako byť pozitívna, ako nájsť v banalitách radosť a zmysel môjho bytia. Nachádzam len množstvo učebnicových rád, avšak ani jednu nedokáže moja duša absorbovať. Sama neviem ako si pomôcť, no zároveň sa nechcem ventilovať každému kto je pri mne. Ako to príjmu? Budú ma považovať za blázna? Chuderu? Neusporiadanú a citovo labilnú… Tí, ktorí vedia o čom hovorím iste poznajú také  situácie, kedy sa s ťažkým odhodlaním zdôveríte najbližšiemu priateľovi a ten vás odzbrojí „pozitívnymi rečami“ typu: „Joj, kašli na to, bude lepšie. Veď aj ja mám občas depku…“ a pod. Toto naozaj nepomáha, len sa na tú chvíľu usmejete a akože vám to pomohlo, ste vyliečení, poďakujete za pekné slová a s imaginárnym či predstieraným pocitom uspokojenia odchádzate. No keď osamiete, úsmev zmizne tak rýchlo ako prišiel a vy sa vrátite do svoje stiesnenej podstaty…Odborná pomoc? Áno aj to som skúsila, no neprinieslo mi to absolútne nič pozitívne, skôr naopak. Psychiater ma len nadopoval liekmi, po ktorých som bola absolútne mimo a ľudia si to začali všímať. Žila som ako v inej dimenzii a veľa vecí si z toho obdobia nepamätám! Psychológ? Odbil si svoju hodinku tým že mi snaživo načúval, no jednak som sa nedokázala pri cudzom človeku otvoriť a jednak som mala pocit jeho sileného a profesionálneho záujmu, bez štipky zainteresovanosti a snahe mi načúvať a čítať aj medzi riadkami.

http://healthcare.sk/uploads/cgblog/id21/depresia.jpeg

Okúsila som však jeden spôsob, ktorý mi na malý moment pomohol zastaviť duševnú bolesť a plač, no bol dosť viditeľný a pri dlhodobej „aplikácii tejto metódy“ by som asi skončila v ústave a to som nemohla dopustiť, pretože už aj tak som sa cítila dosť zle.

A pretože sa nedokážem otvoriť, resp. podvedome toho nie som schopná, pretože sa neviem naučiť žiť s veľkým „Ž“, pretože sa bojím života a neviem nájsť radosť z bytia…preto budem takto živoriť navždy? Živoriť ako zvieratko zavreté v malej klietke, do ktorej nikto nechce vojsť, aby sa nenakazilo chorobou, ktorá to zvieratko pomaly ale isto zabíja.